Schelly
Schadehorns Milka
4.3.2005
import Nemecko, Schadehorns Kennel
farba: biela&trieslová /white&tan/
srsť: broken
Shelly zaplnila prázdne miesto po nečakanom odchode Megy. Nechcela som hneďdruhého psíka a aj som rozmýšľala nad iným plemenom ale vždy som sa kvôli jedinečnej povahe vrátila k parsonom. A keď som jedného večera natrafila na nete na fotku bielej parsonky a po zistení, že v jej rodokmeni figurujú rodičia Megy, bolo rozhodnuté. Stačil jeden telefonát a 8.mája 2005 som si domov priniesla bielu guličku s hnedým fliačkom na chvostíku.
Shelly však od začiatku bola úplne iná ako Megy. Cestu z Hamburgu zvládla úplne v pohode, aj keď nám chovateľ hovoril, že bude asi ukňučaná lebo to bol taký maminkin miláčik. Ale nevydala ani hláska, dokonca mi uchmatla z taniera aj kúsok rezňa. Po príchode domov sme ju hneď okúpali, u chovateľa totiž mali šteniatka prístup aj do stajní, takže socializovanie na iné zvieratká a pachy už mala za sebou. Mám veľké šťastie, že som našla pochopenie v práci a Shelly tam mohla byť som mnou už od začiatku. Väčšinu dňa prespala, ja som si aspoň urobila krátku 
prestávku od pozerania do počítača, keď som ju zobrala von aby si mohla urobiť svoju potrebu. Občas mi asistovala pri práci, veď na stole bolo vždy toľko zaujímavých vecí a hlavne sa dalo z neho pozerať von cez okno. Veľmi rýchlo si zvykla na pracovný kolobeh, v kancelárii má svoje miesto, kde sa utiahne a spí.
Nos vystrčí len okolo obeda, kedy si kolegovia pripravujú niečo na obed. To sa vyberie do kuchynky či sa jej predsa len niečo neujde. A ak nie, tak ešte pozrie kocúrovi do misky, či on náhodou niečo nedostal. S kocúrom sa rýchlo skamarátili, navzájom si vyjedajú misky a občas sa aj pohrajú.
Shelly takto so mnou trávila vlastne celé dni. Trošku ma preto mrzelo, že keď sme boli vonku, tak ju zaujímalo všeličo iné len nie ja. Na prechádzkach chodila s nosom dolu, keď videla iného psíka, hneď sa za ním rozbehla, dokonca ani pamlsky ju neprilákali. Nejavila záujem ani o aportíky, loptičky a už vôbec sa nechcela o nič preťahovať. Som si najprv myslela, že to je tým, že sme stále spolu. Preto som ju istý čas nenosila so sebou do roboty ale neprinieslo to žiadny pokrok. Chýbala mi u nej taká hravosť a aj dravosť teriéra. Jediná výhoda bola hádam len v tom, že ráno vstávala ešte neskôr ako my :-). Keď sme však na jar, keď dosiahla jeden rok a teda skončil jej fyzický vývoj, začali s tréningom agility a ja som
videla, že ju to skoro vôbec nebaví, začala som rozmýšlať čo s tým. Shelly nemala problém sa niečo naučiť ale nerobila to s radosťou. V tom čase som na nete objavila americký časopis o agility, v ktorom boli úplne úžasné články. Po ich prečítaní som si povedala, že to vyskúšam. A tak som sa zoznámila s klikerom, s výcvikom založenom na pozitívnej motivácii. Zvládli sme tak so Shelly nielen mechaniku skákania, kontaktné zóny ale hlavne sme získali úplne super vzťah a Shelly nadobudla hravosť a hlavne radosť z tréningov a rôznych hier.
