Príprava psíka na agility
Aj keď preteky sú prístupné pre psíkov až od 18 mesiaca ich veku, agility môžete začať trénovať s vaším šteniatkom už od momentu, kedy si ho prinesiete domov. Neznamená to však, že ho hneď zoberiete na prekážky. Tie by mali byť pre vás „tabu“ až do ukončenia fyzického vývoja psíka, teda 12-15 mesiacov /v závislosti od veľkosti plemena/. Jedinou prekážkou, ktorú môžete využiť je pevný tunel, ktorý majú psíkovia veľmi radi a nepredstavuje pre nich zvýšenú námahu. Ostatné prekážky /najmä slalom, skokové a kontaktné prekážky/ vyžadujú od psíkov pomerne zložitú koordináciu pohybu, a preto na ich zvládnutie by mali mať dostatočnú svalovú hmotu a ukončený vývoj kostry. Vyhnete sa tým neskorším možným zdravotným problémom pohybového aparátu. Nemusíte však smútiť, tento čas využijete na vybudovanie a upevnenie si kvalitného vzťahu s vaším psíkom, ktorý predstavuje nevyhnutný základ pre agility, a to aj pomocou kliker tréningu, jednoduchých formovacích hier a cvikov. Túto prípravu by ste však nemali zanedbať a uponáhlať ani u staršieho psíka.
Z vlastných trénerských skúseností viem, že pre ľudí, najmä nováčikov je najatraktívnejšie a najdôležitejšie hneď naučiť psíka všetky prekážky, neuvedomujú si však, že najprv sa musia so svojím psíkom zohrať a utvoriť jeden tím. Plne chápem ich nadšenie, keď videli agility niekde v televízii alebo sa boli pozrieť na nejakú ukážku či pretek. Ani ja som nebola iná. Tiež som chcela čo najskôr, aby sa psík hneď naučil všetky prekážky a mohli sme urobiť celý parkúr. Na to je tréner, aby ich usmernil a všetko im vysvetlil. Nie je problém naučiť psíka zdolávať jednotlivé prekážky za pár týždňov, problém však nastane v momente, keď tieto prekážky budú tvoriť parkúr, ktorý môže obsahovať všelijaké záludnosti. Vtedy sa ukáže ako je psík na toto pripravený, resp. nepripravený. Psík totiž musí mať zvládnuté základy, ktoré s jednotlivými prekážkami až tak nesúvisia. Preto nie je žiadne hrdinstvo, keď polročné šteniatko ovláda všetky prekážky, a to už aj v rôznych sekvenciách, resp. parkúroch, skôr by som povedala, že to vypovedá o nezodpovednosti majiteľa, resp. trénera.
I ja sama som sa dopustila niektorých začiatočníckych chýb pri Megy. Vtedy však agility bolo ešte „v plienkach“ a informácií nebolo toľko a tak ľahko dostupných ako je tomu teraz. Za tých 10 rokov, čo uplynulo odkedy som začala trénovať s Megy, sa agility veľmi zmenilo. Parkúry sa zrýchlili, každé čo i len malé zaváhanie vás stojí nie sekundy, ale desatiny až stotiny sekúnd. Stavajú sa parkúry technické, ktoré sú náročné na ovládanie psíka. Používajú sa rôzne otočky, rôzne kríženia, ktoré si vyžadujú od vás obratnosť a úplnú kontrolu tela, pohybov rúk, nôh. A tomu všetkému musíte svojho psíka naučiť okamžite reagovať na vaše povely, či už ústne alebo povely, ktoré mu dávate nielen rukami ale celým vašim telom. Musíte sa naučiť psíkovi dávať povely jasné a jednoznačné, aby z toho pochopil, ktorá prekážka sa bude prekonávať ako ďalšia v poradí. Len tak môže byť parkúr zdolaný plynulo, čisto a rýchlo. Ak zanedbáte niektorú časť zo základov, prejaví sa to neskôr na pretekoch a odstraňovaním týchto chýb a nedostatkov strávite omnoho viac času ako by ste ho venovali príprave. 
U Shelly som sa s prekážkami neponáhľala, trošku som však podcenila práve prípravu, hlavne prácu s aportom a pozornosť. Začala som sa o to viac zaujímať, až keď sa objavili problémy. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a ja som tak objavila výcvik založený na pozitívnej motivácii a pomaly to prináša svoje ovocie. Preto ak vám môžem poradiť, nehrňte sa hneď do zdolávania prekážok, radšej sa so svojím psíkom hrajte a popracujte na jeho sebaovládaní, na jeho socializácii a vzťahu k vám. Až keď psík dozreje fyzicky a aj psychicky, začnite s tréningom agility. Držíme vám palce.
